Po „Regensburgskom kolapse“ a historickom páde Oroschovej vlády vstúpila Svätá ríša rímska – Arauské cisárstvo do najneistejšieho politického obdobia modernej éry. Udalosti posledných týždňov však zároveň ukázali, že ústavný systém ríše je podstatne odolnejší, než sa po dvojnásobnom neúspechu vlády pri schvaľovaní programového vyhlásenia zdalo.
Oroschova vláda sa po druhom neúspešnom hlasovaní ocitla v režime poverenej vlády podľa ústavy. Stratila možnosť určovať program vlády či žiadať parlament o dôveru, no naďalej zabezpečovala chod štátu pod prísnym ústavným dohľadom cisára a Kolégia kurfirstov. Práve toto obdobie ukázalo jeden z najvýraznejších prvkov monarchického systému SRR-AC: ani po páde vlády nevzniklo mocenské vákuum a štátne inštitúcie pokračovali v činnosti.
Následne cisár Matúš II. rozpustil Ľudové zhromaždenie a vyhlásil predčasné voľby do Ríšskeho snemu. Tým sa začala volebná kampaň, ktorá sa už dnes označuje za jednu z najvýznamnejších v novodobých dejinách ríše. Prvé kolo totiž ukázalo zásadný zlom v politickom vývoji krajiny. Po prvýkrát po mnohých rokoch nevznikla jediná dominantná hegemonická sila. Doterajšie volebné cykly boli charakteristické prudkými vlnami podpory jednej strany – raz monarchistov, inokedy inkvizície, komunistov, Chaotického Postajoku alebo naposledy Oroschových plochozemcov za republiku. Teraz sa však politická mapa rozdelila medzi tri veľké bloky.
Najsilnejšou stranou sa stala Šušťaková strana s 25,57 %, tesne nasledovaná Hnutím ríša s 23,85 %. Chaotický Postajok získal 15,42 %, OPR 10,54 % a Združenie pre monarchiu 10,25 %. Zavedením dvojkolového systému volieb ríša vstúpila do éry blokovej politiky a druhokolových dohôd.
V prvom kole volieb do dolnej komory (Ľudového zhromaždenia) sa podarilo obsadiť 30 mandátov. Vo zvyšných 367 obvodoch sa uskutoční druhé kolo volieb.
Práve medzi prvým a druhým kolom sa rozbehol proces, ktorý môže rozhodnúť o budúcej stabilite ríše viac než samotné hlasovanie. Politické strany začali vo veľkom koordinovať odstupovanie kandidátov v prospech spojencov. Vznikla sieť dohôd medzi Šušťakovou stranou a Združením pre monarchiu, miestami aj medzi ŠŠ a Chaotickým Postajokom, zatiaľ čo nezávislí kandidáti v niektorých obvodoch podporili stabilizačný monarchistický blok. Počet duelov (obvodov, kde do druhého kola postupujú dvaja kandidáti) výrazne vzrástol a počet troj- či štvorčlenných súbojov prudko klesol. Celkovo odstúpilo približne 155 kandidátov.
Hlavným cieľom je zvýšiť počet obsadených väčšinových mandátov a zabrániť situácii, v ktorej by desiatky obvodov zostali neobsadené a systém by sa stal prakticky nevládnuteľným. Ani po koordinovaných odstupovaniach však väčšina analytikov neverí, že blok ŠŠ a ZPM získa absolútnu väčšinu v dolnej komore.
Veľkým paradoxom celej situácie je postavenie Chaotického Postajoku. Strana, ktorá bola ešte pred rokom symbolom antisystémovej protestnej vlny, sa dnes stáva potenciálnym jazýčkom na váhach režimu. CHaP si uvedomuje, že bez spolupráce so Združením pre monarchiu nie je možné zabezpečiť stabilitu v strednej komore ani v Conclusum Duorum (spoločná schôdza strednej a hornej komory), no zároveň nechce úplne podriadiť svoju politiku Šušťakovej strane. Čoraz častejšie sa preto hovorí o scenári menšinovej vlády ŠŠ a ZPM, ktorá by fungovala vďaka tichej alebo príležitostnej podpore Chaotického Postajku.
Medzitým pokračovala v činnosti aj dočasne poverená a končiaca Oroschova vláda. Jej posledná schôdza mala výrazne symbolický charakter – otvorila ju štátna hymna a kabinet ešte prijal rozpočtové opatrenie s predbežným súhlasom Kolégia kurfirstov. Veľkú pozornosť vyvolala aj novela zákona o Galaxii, na ktorú dal cisár predbežný súhlas. Samotná vláda ju však kolektívne odmietla schváliť, a návrh preto poputuje do Ríšskeho snemu ako poslanecká iniciatíva, ktorý sa ešte pred 2. kolom volieb zíde v pôvodnom zložení. Tento moment ukázal, že ani vláda v poverení nie je len technickým nástrojom monarchie, ale zachováva si kolektívny princíp rozhodovania.
29. a 30. mája 2026, ríšu čaká na druhé kolo volieb do dolnej komory. Očakáva sa, že ani po ňom nevznikne jasná parlamentná väčšina. Rozhodujúca otázka preto už neznie, kto voľby vyhrá, ale či sa podarí vytvoriť vládu schopnú schvaľovať rozpočet a zabezpečiť stabilné fungovanie štátu. Práve rozpočtová politika sa stala hlavnou skúškou životaschopnosti budúceho kabinetu.
Napriek všetkým otrasom sa však ukazuje, že monarchický systém SRR-AC disponuje silnými stabilizačnými mechanizmami. Cisár, Kolégium kurfirstov, Conclusum Triorum (spoločná schôdza všetkých troch komôr) aj ústavné pravidlá pre vládu v poverení zabránili tomu, aby sa politická kríza zmenila na ústavný kolaps. Tieto voľby sa tak môžu zapísať do dejín nie ako začiatok chaosu, ale ako okamih, keď sa začala nová éra blokovej politiky a vyjednávania.