Stanislavius de Fort Kranjský (sudca), Pavol Luxemburský (predseda pléna), Lucia von Rohaľburgová (sudkyňa)
Plénum Ústavného súdu / Das Plenum/ Пленум / Seduta plenaria
(mandát do septembra 2024)
Vyriešené prípady ústavného súdu:
Nález Ústavného súdu Judikatúra č. 2/2007 zo 6. mája Roku Pána 2007
NÁLEZ
ÚSTAVNÉHO SÚDU SRR-AC
V MENE CISÁRA
Ústavný súd Svätej ríše rímskej – Arauského cisárstva (ďalej len „SRR-AC”) v pléne zloženom z prísediacich Mgr. Patrika von Gmitterburga a JUDr. Stanislava de Fořta, sudcov JUDr. Evy Juříkburgovej-Labikburgovej a JUDr. Ondreja von Bőhma a z predsedu pléna JUDr. Pavla Luxemburského, vo veci navrhovateľky Henriety von Zamburg proti odporcom v I. rade – štátu zastúpenému Jeho Apoštolskou Jasnosťou Cisárom Milanom I. Jánom Luxemburským, v II. rade Svätoslavovi Vaškoburgovi a v III. rade Karolusovi Moraviensisovi, v konaní o výklade čl. 10 ods. 1 a 3, čl. 31 ods. 3 ústavy, proti svojvoľnému udeľovaniu vojvodského titulu Cisárovým kamarátom, podľa čl. 61 Ústavy SRR-AC a v zmysle Nariadenia Cisára č. 18/2003 o Ústavnom súde a konaní pred ním vyniesol tento
n á l e z :
Ústavný súd SRR-AC podáva záväzný výklad čl. 10 ods. 1 a 3, čl. 31 ods. 3 Ústavy SRR-AC:
1. Podľa čl. 10 ods. 1 a 3 a čl. 31 ods. 3 ústavy má nárok byť vojvodom osoba, ktorá spĺňa podmienky ustanovené v týchto článkoch; vojvodom môže byť blízky príbuzný Cisára v nepriamom pokolení, bývalí králi, titulované hlavy obvodov druhého stupňa – vojvodstiev a ženy vydaté za vojvodov. Osoby, ktoré spĺňajú tieto podmienky majú nárok na titul vojvodu a Cisár ho musí rešpektovať. Tento nárok sa vzťahuje aj na iné tituly, ak to ústava stanovuje.
2. Ak ústava stanovuje podmienky pre udelenie titulu, tie osoby, ktoré tieto podmienky nespĺňajú, nemôžu daný titul dostať.
3. Ústavný súd odoberá vojvodský titul všetkým osobám, ktoré ho majú neoprávnene: Svätoslav von Vaškoburg, Karolus Moraviensis a Eugen Prešovburg. Ústavný súd taktiež nariaďuje Cisárovi odobrať tituly aj ďalším osobám, ktoré na nich podľa ústavy nemajú nárok.
Odôvodnenie
Heňa von Zamburg (navrhovateľka) sa ako Kráľovná alpská obrátila so žiadosťou na Ústavný súd SRR-AC, kde žiadala o podanie výkladu ústavy o udeľovaní titulu „vojvoda“. Heňa namietala, že Cisár Milan I. Ján Luxemburský svojvoľne udeľuje vojvodský titul svojim kamarátom aj napriek tomu, že mu to ústava neumožňuje. Články ústavy, ktorých výklad Heňa žiadala znejú:
Čl. 10
(1) Šlachtickými a panovníckymi titulmi sú: . . .
4. Vojvoda – titul príbuzných Cisára v nepriamom pokolení a bývalí králi.
(3) Titul možno získať udelením alebo v prípade žien výdajom. Pri sobáši získava žena titul muža. Muž sobášom titul získať nemôže. Titul sa nededí.
Čl. 31
(3) Cisár môže udeliť výnimku a určiť vyššie územné celky (napr. vojvodstvá), ktorých hlava (vojvoda) preberá šľachtický titul. V takom prípade menuje a odvoláva hlavu VÚC Cisár.
Navrhovateľka Heňa uzatvorila manželstvo so Sväťom Vaškoburgom, rovnako tak uzavrela manželstvo aj Jana Bazilika s Karolusom Moraviensisom. Obe spomínané dámy sú kráľovné (Jana Bazilika spišská, Heňa alpská) a sú teda panovníčky. Ich manželia nie sú panovníci. Preto obom manželom udelil Cisár pri ich sobášoch titul vojvodu, aby aspoň ako tak vyzerali popri svojich manželkách – kráľovnách – ako uviedol Cisár.
Neskôr sa však manželstvo Heni a Sväťa rozpadlo a bolo rozvedené súdnou cestou. Obvodný súd pri rozvode odporúčal Cisárovi, aby zobral Sväťovi titul vojvodu, keďže už nie je viac manželom kráľovnej. Sväťo sa však odvolal. Vyšší súd odporúčal Cisárovi, aby Sväťovi titul vojvodu nebral, keďže ho Sväťo dostal nezávisle od manželstva s Heňou. Ako argument vyšší súd uviedol, že ústava neumožňuje mužom získať titul pri sobáši tak ako uvádza čl. 10 ods. (3) ústavy: Muž sobášom titul získať nemôže, preto jeho titul vojvodu nemá nič spoločné s manželstvom.
Navrhovateľka Heňa týmto ústavným podaním namietala, že aj napriek tomu, že ústava jasne hovorí, že muž sobášom titul získať nemôže, jej bývalý manžel Sväťo stále titul vojvodu má. To isté platí o Karolusovi Moraviensisovi, manželovi Jany Baziliky. Ich manželstvo síce trvá ale Karolus má vojvodský titul neoprávnene, rovnako tak, ako aj Sväťo. Cisár Milan Luxemburský im titul však odmietal zobrať, lebo sú to jeho kamaráti.
Navrhovateľka uviedla ako dôkaz stránku cisárstva http://cisarstvo.breakdance.sk/aristokracia.htm, kde medzi vojvodami sú aj dvaja, ktorí tam nemajú čo robiť: sú to Sväťo Vaškoburg – jej bývalý manžel a Karolus Moraviensis – terajší manžel kráľovnej Jany Baziliky. Preto Heňa namietala, že Cisár Milan Luxemburský im nevezme titul vojvodu len preto, lebo sú to jeho kamaráti. Ústava však platí rovnako aj pre Cisára, ktorý je povinný ju dodržiavať.
Ústavný súd vypočul odporcu v I. rade Cisára Milana I. Jána Luxemburského. Ten pripustil, že obaja spomínaní manželia kráľovien sú jeho kamaráti, avšak nevidí dôvod na odobratie titulu obom pánom. Cisár argumentoval tým, že ústava síce definuje, kto a za akých okolností môže byť vymenovaný za vojvodu, nie je tam však zmienka o tom, že vojvodami nemôžu byť aj iné osoby, ktoré nespĺňajú tieto podmienky Cisár sa opieral o čl. 10 ods. (3), ktorý hovorí, že Titul možno získať udelením. A on im ho predsa udelil.
Odporca v II. rade (Sväťo Vaškoburg) a odporca III. rade (Karolus Moraviensis) sa k prípadu nevyjadrili.
Ústavný súd vypočul svedka Janu Baziliku. Ako manželka Karolusa sa v tomto spore postavila na stranu svojho manžela. Podľa jej názoru by malo byť výlučne v kompetencii Cisára, aby rozhodol, komu titul udelí a komu odoberie. Mal by teda podľa nej ponechať vojvodský titul Karolusovi, hoci priznala, že Sväťo si podľa jej názoru zaslúži titul znížiť.
Podľa čl. 61 ústavy Ústavný súd podáva záväzný výklad ústavy a ústavných zákonov. Návrh na začatie konania o výklade môže podať Cisár, poslanci, senátori, premiér, Kráľ, Arcivojvoda alebo iná hlava provincie. Heňa ako Kráľovná alpská je teda oprávnená podať takýto návrh na výklad ústavy. Preto sa podnetom ústavný súd zaoberal.
Ústavný súd po preverení všetkých skutočností konštatuje, že podľa vyložených článkov ústavy (čl.10 a čl.31) môže byť vojvodom len osoba, ktorá:
a) je príbuzná Cisára v nepriamom pokolení: to sú napr. Cisárove sesternice a bratranci,
b) sú bývalými kráľmi a kráľovnami,
c) sú titulované hlavy vyšších územných celkov – vojvodstiev: vojvodkyňa hornorakúska, vojvodkyňa Salzburgská,
d) je manželkou vojvodu: to sa týka iba žien vydatých za vojvodov, muži po ženách titul získať nemôžu.
Rozhodnutie ústavného súdu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu v 1. bode garantuje ústavný nárok na vojvodský alebo iný titul a Cisár ho musí rešpektovať. Ak sa napríklad Cisár poháda so svojou sesternicou – vojvodkyňou, nemôže jej titul zobrať, aj keď je Cisár, lebo sesternica má na titul automatický nárok priamo z ústavy.
V 2. bode sa hovorí, že osoby, ktoré dané podmienky nespĺňajú, nemôžu byť vojvodami, resp. nemôžu dostať iný titul. Opiera sa to o argument, že ústava v čl. 10 a 31 taxatívne (presne) určuje, kto môže byť vojvodom a nehovorí nič o tom, žeby mal Cisár voľnosť udeľovať tento titul aj iným osobám, napr. kamarátom, ktorí podmienky nespĺňajú. Ak by tak urobil, bolo by to v rozpore s ústavou. Lebo čl. 2 ods. 2 ústavy hovorí, že orgány Svätej ríše rímskej – Arauského cisárstva môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon alebo Cisár.
Cisár, ako štátny orgán môže vo verejných veciach konať len to, čo mu ústava dovoľuje a v súkromných veciach tak, ako iní občania SRR-AC, čiže všetko, čo mu ústava nezakazuje. Keďže je s vojvodským a iným titulom spojený výkon verejnej moci (samospráva, reprezentácia), udeľovanie tohto titulu je vecou verejnou a musí sa riadiť ústavou.
V 3. bode ústavný súd odobral vojvodské tituly Sväťovi, Karolusovi a Eugenovi von Prešoviensis, keďže nemajú na neho nárok z ústavy – nie sú Cisárovi príbuzní, nie sú ani bývalými kráľmi a nie sú ani titulované hlavy VÚC. Taktiež musí Cisár vykonať kontrolu u ostatných šľachticov a preveriť, či majú nárok na svoje tituly podľa ústavy. Ak zistí, že nemajú nárok, musí im tituly odobrať alebo znížiť.
Na rozhodnutí ústavného súdu (tak, ako je uvedené vo výrokovej časti) sa uzniesli štyria členovia pléna. Jeden člen pléna sa s rozhodnutím nezhoduje:
Sudca ústavného súdu Ondrej von Bőhm sa s týmto rozhodnutím stotožňuje len čiastočne: Súhlasí s bodom 1. rozhodnutia, ktorým sa garantuje nárok na titul.
Nesúhlasí však s bodom 2. a konštatuje, že čl. 10 ods. 1 a 3 a čl. 31 ods. 3 ústavy nezakazuje Cisárovi udeliť vojvodský alebo iný titul aj ďalším osobám, ktoré dané podmienky nespĺňajú, napríklad kamarátom.
Rovnako tak aj nesúhlasí s bodom 3., ktorým ústavný súd odoberá vojvodský titul Svätoslavovi Vaškoburgovi, Karolusovi Moraviensisovi a Engenovi von Prešoviensis.
Ako argument uvádza, že ústava síce určuje, kto má na titul nárok, nezakazuje však udeliť tento titul aj iným osobám, ktoré dané podmienky nespĺňajú. Dáva teda určitú voľnosť Cisárovi udeliť ho aj ďalším osobám, čo nie je v rozpore s ústavou, keďže to ústava priamo nezakazuje. Opiera sa o argument, že ústava síce presne určuje, kto má nárok na titul, nezakazuje však udeliť ho aj iným osobám.
//
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Bardejov, 6. mája R.P. 2007
JUDr. Pavol Luxemburský, v. r.
predseda pléna
Nález Ústavného súdu Judikatúra č. 1/2007 z 23. marca Roku Pána 2007
NÁLEZ
ÚSTAVNÉHO SÚDU SRR-AC
V MENE CISÁRA
Ústavný súd Svätej ríše rímskej – Arauského cisárstva (ďalej len „SRR-AC”) v pléne zloženom z prísediacich Mgr. Petra von Štalmiburga a JUDr. Stanislava de Fořta, sudcov JUDr. Evy Juříkburgovej-Labikburgovej a JUDr. Ondreja von Bőhma a z predsedu pléna JUDr. Pavla Luxemburského, vo veci navrhovateľa Dávida von Postajokburga proti odporcovi – štát zastúpený Jeho Apoštolskou Jasnosťou Cisárom Milanom I. Jánom Luxemburským, o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 62 Ústavy SRR-AC a v zmysle Nariadenia Cisára č. 18/2003 o Ústavnom súde a konaní pred ním vyniesol tento
n á l e z :
Ústavný súd konštatuje, že Dávidove právo zúčastňovať sa priamo na správe verejných vecí porušené nebolo a Dávid aj naďalej nie je spôsobilý vykonávať funkciu Lorda protektora Postajkovského protektorátu. Tento stav je nemenný.
Odôvodnenie
Dávid Postajokburg sa ako fyzická osoba obrátil so sťažnosťou na Ústavný súd SRR-AC, kde namietal porušovanie svojich základných práv a slobôd zo strany štátu – Cisára Milana I. Jána Luxemburského. Dávid Postajokburg namietal porušenie práva podľa čl. 22 ods. 2 ústavy, ktorý znie: Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.
Dňa 6. júna 2002 založil Cisár Pavol II. Luxemburský (Digital Wave) autonomný Postajkovský protektorát. Za jeho Guvernéra protektora vymenoval Dávida Postajokburga, ktorý sa tak stal šéfom Postajkovského protektorátu. Dňa 22. júna 2002 zasadal prvý parlament Postajkovského protektorátu. Na schôdzi parlamentu zložil Dávid sľub ako Guvernér protektor. Parlament taktiež schválil Ústavu Postajkovského protektorátu. Dňa 3. júla 2002 sa uskutočnili prvé voľby. Po týchto voľbách však Dávid ako Guvernér protektor spolu so svojou mačkou Mojou vypovedali poslušnosť Cisárovi Pavlovi II., zrušili Postajkovský protektorát a vyhlásili samostatnú Postajkovskú republiku. Túto nezávislosť deklarovali aj vo vydaní časopisu Postajkovský blesk
Následne bola podaná obžaloba na Ústavný súd Arauského cisárstva proti Dávidovi za vlastizradu. Dňa 5. júla 2002 Ústavný súd odsúdil Dávida ako Guvernéra protektora za vlastizradu, keďže ako predstaviteľ Postajku, pod prísahou vernosti Cisárovi vypovedal Cisárovi neposlušnosť a vyhlásil samostatnú republiku. Odsudzujúci rozsudok mal za následok stratu funkcie Guvernéra protektora a zároveň spôsobil, že Dávid stratil spôsobilosť túto funkciu v budúcnosti opäť získať. To bolo predmetom tejto Dávidovej sťažnosti.
Podľa čl. 45 vtedy platnej ústavy Postajkovského protektorátu:
“Guvernéra protektora Postajkovského protektorátu možno stíhať iba za úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu.. …Odsudzujúce rozhodnutie znamená stratu funkcie Guvernéra protektora Postajkovského protektorátu a spôsobilosti túto funkciu opäť získať.“
Dávid namietal, že od vtedajšieho odsudzujúceho rozhodnutia, ktoré mu zakázalo uchádzať sa o funkciu šéfa Postajku (po novom Lorda protektora) sa situácia zmenila. Situácia sa zmenila tak, že stará Postajkovská ústava bola zrušená, a spolu s ňou aj čl. 45, na základe ktorého bol Dávid odsúdený za vlastizradu. Dávid konštatuje, že keď bol zrušený článok 45, je zrušený aj rozsudok. No aj napriek tomu mu stále nie je umožnené uchádzať sa o funkciu Lorda protektora Postajku.
Dávid poukazoval na to, že podľa čl. 22 ods. 2 dnešnej (aktuálne platnej) ústavy cisárstva majú občania právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Tým, že ho Cisár odmieta vymenovať do funkcie šéfa Postajku porušuje jeho právo zúčastňovať sa na správe vecí na Postajku. Dávid taktiež konštatoval, že ak by Cisár Milan Luxemburský chcel, tak mu udelí milosť a oslobodí ho spod tohto rozsudku a umožní mu stať sa šéfom Postajku. V každom prípade bol Dávid toho názoru, že je a vždy bol šéfom Postajku a tento spor je len vecou jeho uznania v tejto funkcii. Preto žiadal ústavný súd, aby rozhodol, že Dávid je spôsobilý na výkon funkcie Lorda protektora Postajku a aby mu ústavný súd prisúdil aj odškodné.
Cisár Milan I. Ján Luxemburský odmieta vymenovať Dávida za šéfa Postajku s odôvodnením, že hoci bola stará ústava zrušená, jej právne dôsledky trvajú dodnes: jedným z právnych dôsledkov, ktorý trvá je aj to, že Dávid stále nemôže vykonávať túto funkciu, keďže čl. 45 vtedy platnej ústavy jasne hovoril, že odsudzujúce rozhodnutie znamená stratu spôsobilosti túto funkciu opäť získať. Ak by podľa Cisára ústavný súd Dávida oslobodil, znamenalo by to precedens do budúcnosti, že ktorákoľvek hlava štátu, dopustiaca sa vlastizrady, by mohla byť oslobodená a znovu sa stať hlavou štátu. Cisár konštatoval, že nemôže udeliť milosť Dávidovi ani keby chcel. Cisár má právo udeľovať milosť ľuďom odsúdeným za rôzne trestné činy, aj za vlastizradu, ale to len v prípade, že boli odsúdení podľa (bežného) Trestného zákona. Dávid však nebol odsúdený za vlastizradu podľa Trestného zákona, ale priamo podľa vtedy platnej ústavy. Preto Cisár nemá oprávnenie udeliť mu milosť a oslobodiť ho spod tohto rozsudku.
Podľa čl. 62 ústavy ústavný súd posudzuje opodstatnenosť takejto sťažnosti, prípadne môže sťažovateľovi priznať odškodnenie. Ústavný súd zvážil všetky okolnosti a dôkazy a dospel k rozhodnutiu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Podľa tohto rozhodnutia ústavného súdu nebolo Dávidove právo zúčastňovať sa priamo na správe verejných vecí na Postajku porušené a Dávid aj naďalej nemôže vykonávať funkciu Lorda protektora Postajkovského protektorátu. Tento stav je nemenný.
Ústavný súd sa zhodol s konštatovaním Cisára, že aj keď stará Postajkovská ústava vrátane jej čl. 45, podľa ktorého bol Dávid odsúdený za vlastizradu už nie je platná, jej právne dôsledky trvajú i naďalej – stratil spôsobilosť túto funkciu opäť získať. Tento argument sa opiera o fakt, že i keď sa zákony menia alebo rušia, ich právne následky trvajú. Ináč by to znamenalo právnu neistotu. Preto aj napriek tomu, že stará ústava podľa ktorej Dávida odsúdili je neplatná, jej následky trvajú a Dávid nemôže vykonávať funkciu šéfa Postajku. Z tohto dôvodu si Dávid nemôže uplatniť ani právo podľa čl. 22 ods. 2 dnešnej ústavy zúčastňovať sa na správe vecí verejných na Postajku. A preto toto jeho právo porušené nebolo, keďže nemá na neho nárok. Následok niekdajšieho odsúdenia za vlastizradu má vyššiu právnu silu ako súčasné práva a slobody (napr. právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných).
Ústavný súd konštatuje, že Cisár nemá oprávnenie udeliť Dávidovi milosť, keďže Dávid bol odsúdený podľa vtedajšej ústavy, nie podľa bežného Trestného zákona. Udeľovanie milosti (alebo amnestie) sa vzťahuje na rozsudky všeobecných trestných súdov podľa trestného práva, nevzťahuje sa na rozhodnutia ústavného súdu podľa ústavy.
Ústavný súd odmietol Dávidovo konštatovanie, že Dávid je a vždy bol šéfom Postajku a tento spor je len vecou jeho uznania v tejto funkcii. Toto konštatovanie považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené.
Rovnako tak sa ústavný súd uzniesol, že daný stav nie je možné zmeniť. Ak by bolo možné oslobodiť kohokoľvek spod ústavného rozsudku za vlastizradu prijatím ústavného zákona (alebo ústavným referendom), ohrozilo by to právnu istotu.
Na rozhodnutí ústavného súdu (tak, ako je uvedené vo výrokovej časti) sa uzniesli traja členovia pléna. Dvaja členovia pléna sa s rozhodnutím nezhodujú:
Prísediaci Mgr. Peter von Štalmiburg je toho názoru, že Dávidovo právo zúčastňovať na sa správe vecí verejných porušené bolo a Dávid je spôsobilý vykonávať funkciu šéfa Postajku. Odôvodňuje to tým, že Dávid hoci spravil v minulosti chybu (vypovedal loajálnosť krajine a panovníkovi), no aj napriek tomu je väčšina cisárskych akcií organizovaná na jeho dome a je aktívnym a významným občanom a funkcionárom Svätej ríše rímskej – Arauského cisárstva.
Sudkyňa Eva von Juříkburgová-Labikburgová je toho názoru, že Dávid za týchto okolností nie je spôsobilý vykonávať funkciu Lorda protektora Postajkovského protektorátu, keďže mu trvá ústavný zákaz. Sudkyňa sa však nezhoduje s rozhodnutím ústavného súdu v tom, že tento stav je nemenný. Podľa sudkyne by malo byť umožnené zmeniť tento stav prijatím ústavného zákona v parlamente alebo by mal o tom rozhodnúť ľud v ústavnom referende.
//
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Bardejov, 23. marca R.P. 2007
JUDr. Pavol Luxemburský, v. r.
predseda pléna
Nález Ústavného súdu Judikatúra č. 12/2004 z 25. septembra Roku Pána 2004
NÁLEZ
ÚSTAVNÉHO SÚDU AC
V MENE CISÁRA
Ústavný súd Arauského cisárstva (ďalej len „AC”) v pléne zloženom z predsedu JUDr. Pavla von Luxemburského a sudcov JUDr. Dávida von Postajokburga a JUDr. Milana von Luxemburského vo veci navrhovateľa Ondreja von Böhma, Sázavského Kráľa proti odporcovi Metropolitovi Bazilikovska a celého cisárstva (ďalej len „Metropolita“) Milanovi von Supekburgovi, o výklade niektorých článkov ústavy v zmysle čl. 61 Ústavy AC a v zmysle Nariadenia Cisára č. 18/2003 o Ústavnom súde a konaní pred ním vyniesol tento
n á l e z :
Ústavný súd Arauského cisárstva podáva záväzný výklad týchto článkov ústavy:
1. Podľa čl. 1 ods. 1 druhá veta ústavy žiaden verejný ani ústavný činiteľ nesmie vnášať žiadnu ideológiu ani náboženstvo do charakteru štátu.
2. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy je ustanovovanie duchovných vnútornou záležitosťou každej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Všetky štátne záležitosti musia ostať nezávislé od cirkevných a verejní a ústavní činitelia sú povinní svoju funkciu vykonávať v mene štátu. Štát však môže spolupracovať s cirkvami a náboženskými spoločnosťami, nesmie však žiadnu z nich uprednostňovať alebo znevýhodňovať.
3. Podľa čl. 32 a čl. 33 bod 9 ústavy je provincia Bazilikovsko spravovaná cirkvou. Táto správa má charakter samosprávy, nie celoštátny. Tento článok udeľuje ústavnú výnimku katolíckej cirkvi, ktorej ústavné právomoci ako správcu provincie Bazilikovsko sú územne obmedzené na túto oblasť. Akákoľvek činnosť katolíckej cirkvi mimo územia Bazilikovska nemá štátny charakter. Vymenovanie Metropolitu nie je v rozpore s ústavou.
4. Podľa čl. 32 a čl. 33 bod 6 ústavy si Sázavské kráľovstvo spravuje svoje veci týkajúce sa jeho samosprávy samo. Podriaďuje sa len najvyšším štátnym orgánom Arauského cisárstva.
5. Podľa čl. 45 ods. 3 ústavy je katolícke vierovyznanie Cisára jeho osobnou záležitosťou, ktorú nesmie prenášať na celkový charakter štátu pri výkone svojej ústavnej funkcie. Cisár je podľa tohto článku povinný bdieť nad riadnym chodom inštitúcií a strážiť necirkevnosť a neideologickosť štátu.
Odôvodnenie
Navrhovateľ Ondrej von Böhm, Sázavský Kráľ (ďalej len „navrhovateľ“) sa obrátil na ústavný súd so žiadosťou o podanie výkladu článkov ústavy súvisiacich s vymenovaním Metropolitu.
Ondrej von Böhm je ako Sázavský Kráľ oprávnený takýto návrh podať v zmysle čl. 55 a 61 ústavy, preto ústavný súd začal konanie vo veci. Ako odporcu sporu navrhovateľ označil Metropolitu. Navrhovateľ namietal skutočnosť, že: „kedysi začiatkom nášho storočia sme sa na ustanovujúcej schôdzi, ktorá sa týkala založenia cisárstva, dohodli, že cisárstvo nepreferuje a nepropaguje žiadne z náboženstiev a cirkví. V časopise Prááááásk sme sa však dozvedeli, že cisárstvo podľahlo lobistickým skupinám z kráľovstva bazilikovského a vymenovalo 29. augusta roku Pána 2004 metropolitu…“ To sa podľa navrhovateľa prieči ústave. Preto podal tento podnet na ústavný súd.
Vzhľadom na zložitosť problému ústavný súd rozdelil tento podnet na dve konania: konanie o výklade ústavy a na konanie o sťažnosti proti neoprávnenému zásahu do vecí územnej samosprávy.
Ústavný súd po preskúmaní všetkých náležitostí dospel k záveru citovanom vo výroku tohto rozhodnutia.
Čl. 1 ods. 1 druhá veta ústavy, ktorá znie: (Arauské cisárstvo) „Neviaže sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.“ ústavný súd vyložil tak, že žiaden verejný ani ústavný činiteľ nesmie vnášať žiadnu ideológiu ani náboženstvo do charakteru štátu. Verejní a ústavní činitelia sa môžu riadiť svojím vnútorným ideologickým alebo náboženským presvedčením (môžu robiť kresťanskú, liberálnu, konzervatívnu, socialistickú a inú politiku), avšak toto svoje presvedčenie musia uchovať len na politickej úrovni. Štát musí považovať všetky cirkvi a náboženské spoločnosti za rovnocenné.
Čl. 19 ods. 2 ústavy stanovuje, že „Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie, to všetko nezávisle od štátu.“ To znamená, že všetky tieto činnosti sú vnútornou záležitosťou každej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Štát musí ostať mimo týchto činností avšak ústava nezakazuje spoluprácu štátu s cirkvami alebo náboženskými spoločnosťami. Ustanovenie Metropolitu ako hlavy provincie Bazilikovsko a ako hlavy katolíckej cirkvi v celej monarchii je vnútornou záležitosťou katolíckej cirkvi. Participácia Cisára na menovaní Metropolitu bola jeho osobnou iniciatívou a nemala štátnický charakter. Cisár ako hlava monarchie by mohol rovnako vymenovať aj hlavu ktorejkoľvek inej cirkvi, aj tej, ktorej on sám súčasťou nie je.
Čl. 32 a čl. 33 bod 9 ústavy dáva provincii Bazilikovsko špecifické postavenie tým, že určuje ako jeho správcu cirkev. Je to však len samospráva nad provinciou, kde má cirkev aj tzv. svetskú moc, ako napríklad menovanie kandidátov do Senátu za túto provinciu a ďalšie ústavné právomoci. Svetská moc cirkvi je však územne ohraničená na Bazilikovsko, ktoré má túto ústavnú výnimku. Činnosť katolíckej cirkvi aj Metropolitu mimo jeho územia nemá svetský charakter, len duchovný. Tzv. svetskú moc mimo Bazilikovska vykonávajú ústredné orgány štátnej správy a orgány samospráv. Vymenovanie Metropolitu teda nie je v rozpore s ústavou.
Čl. 32 a čl. 33 bod 6 ústavy určuje ako jednu z 10 provincií aj Sázavské kráľovstvo. Všetky provincie v monarchii majú rovnocenné postavenie. Sázavské kráľovstvo si teda spravuje svoje veci samo bez vonkajších zásahov cirkví alebo náboženských spoločností. Reálnu svetskú moc majú v Sázavskom kráľovstve okrem ústredných orgánov štátnej správy (Národné zhromaždenie, vláda, Cisár, Najvyšší súd, Ústavný súd, ombudsman a iné) aj orgány miestnej samosprávy (Kráľ ako hlava, kráľovská rada, arcivojvodské rady, Arcivojvodovia a Vojvodovia).
Podľa čl. 45 ods. 3 ústavy „Cisár ako hlava štátu, symbol jeho jednoty a trvalosti je arbitrom, ktorý bdie nad riadnym chodom inštitúcií, ako najvyšší predstaviteľ zastupuje Arauské cisárstvo v medzinárodných vzťahoch a svoj úrad vykonáva podľa svojho svedomia a presvedčenia.“ Tento článok nezakazuje Cisárovi mať svoje vnútorné ideologické alebo náboženské presvedčenie, dokonca svoj úrad môže podľa neho vykonávať. Musí však mať na pamäti, že je Cisárom všetkých občanov a preto si musí zachovať štátnickú nestrannosť. Svojím vnútorným presvedčením nesmie meniť celkový charakter štátu na ideologicky alebo nábožensky závislý. Jeho participácia na vymenovaní Metropolitu nebola v rozpore s ústavou, avšak svoju štátnickú nestrannosť by mohol preukázať aj svojou participáciou na činnostiach iných cirkví, ktorých nie je členom, ak ho o to požiadajú. Jeho hlavnou štátnickou povinnosťou však je uchovať jednotu monarchie a ako jej hlava chrániť všetkých a všetko, čo je jej súčasťou.
//
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Dávidovo, 25. septembra R.P. 2004
JUDr. Pavol Luxemburský, v.r.
predseda pléna
Uznesenie Ústavného súdu Judikatúra č. 14/2004 z 25. septembra Roku Pána 2004
UZNESENIE
ÚSTAVNÉHO SÚDU AC
V MENE CISÁRA
Ústavný súd Arauského cisárstva (ďalej len „AC”) v pléne zloženom z predsedu JUDr. Pavla von Luxemburského a sudcov JUDr. Dávida von Postajokburga a JUDr. Milana von Luxemburského vo veci navrhovateľa Ondreja von Böhma, Sázavského Kráľa proti odporcovi Metropolitovi Bazilikovska a celého cisárstva (ďalej len „Metropolita“) Milanovi von Supekburgovi, o sťažnosti proti zasahovaniu do vecí územnej samosprávy v zmysle čl. 68 Ústavy AC a v zmysle Nariadenia Cisára č. 18/2003 o Ústavnom súde a konaní pred ním prijal toto
u z n e s e n i e :
1. Vymenovanie Metropolitu Cisárom nie je zásahom do vecí územnej samosprávy Sázavského kráľovstva ani inej provincie.
2. Metropolita ako cirkevný predstaviteľ nie je ústavným činiteľom a jeho vymenovanie nebolo štátnym aktom. Preto návrh navrhovateľa na odvolanie Metropolitu a zrušenie tejto ustanovizne ústavný súd zamieta.
3. Návrh navrhovateľa na vymenovanie metropolitov pre každú provinciu zvlášť ústavný súd zamieta.
4. Návrh navrhovateľa na vymenovanie metropolitov pre každú cirkev alebo náboženskú spoločnosť zvlášť ústavný súd zamieta.
Odôvodnenie
Navrhovateľ Ondrej von Böhm, Sázavský Kráľ (ďalej len „navrhovateľ“) sa obrátil na ústavný súd so sťažnosťou proti neoprávnenému zasahovaniu do vecí samosprávy Sázavského kráľovstva.
Ondrej von Böhm je ako Sázavský Kráľ oprávnený takýto návrh podať v zmysle čl. 55 a 68 ústavy, preto ústavný súd začal konanie vo veci. Ako odporcu sporu navrhovateľ označil Metropolitu. Navrhovateľ požiadal o prešetrenie záležitosti ohľadom vymenovania Metropolitu a zároveň navrhol dva postupy: odvolať Metropolitu a zároveň zrušiť túto ustanovizeň, pričom by mohla ostať len v niektorých kráľovstvách, ktoré podľa navrhovateľa porušujú ústavu, alebo navrhol vymenovať aj hlavy ďalších cirkví za metropolitov.
Ústavný súd po preskúmaní všetkých náležitostí dospel k záveru, že vymenovanie Metropolitu nebolo zásahom do vecí územnej samosprávy Sázavského kráľovstva ani žiadnej inej provincie, keďže Metropolita nie je štátna ale cirkevná funkcia a mimo provincie Bazilikovsko nemá okrem duchovnej štátnu moc. Sázavské kráľovstvo si teda svoje záležitosti spravuje samo a ústavný súd nezistil žiadne vonkajšie neoprávnené zásahy do jeho kompetencií.
Ústavný súd zamietol návrh navrhovateľa na odvolanie Metropolitu a na zrušenie tejto ustanovizne preto, lebo táto funkcia nevyplýva zo žiadnej právnej normy Arauského cisárstva – ústavy, zákona ani iného právneho predpisu. Táto ustanovizeň teda nie je štátnou ale cirkevnou a tam ústavný súd nemá právomoc zasahovať. Navrhovateľ by sa preto mohol s takouto žiadosťou obrátiť na orgány tej cirkvi, ktorá túto funkciu ustanovila.
Ústavný súd zamie
tol aj návrh navrhovateľa na vymenovanie metropolitov pre každú provinciu zvlášť preto, lebo toto by bolo výlučne vnútornou záležitosťou tej ktorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a tu ústavný súd nemá právomoc.
Tiež bol zamietnutý návrh na vymenovanie metropolitov pre všetky cirkvi a náboženské spoločnosti v monarchii zvlášť. To by bolo možné, len ak by si to želali samotné cirkvi alebo náboženské spoločnosti samy, ale zároveň by to neboli štátne ale iba ich vnútorné záležitosti.
Podľa záveru ústavného súdu ústredné orgány štátnej správy Arauského cisárstva ako aj orgány samosprávy Sázavského kráľovstva vykonávajú správu nad Sázavskom bez neoprávnených vonkajších zásahov.
//
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Dávidovo, 25. septembra R.P.2004
JUDr. Pavol Luxemburský, v.r.
predseda pléna